Avatarova krajina v Číne

Autor: Pavel Dvořák | 25.11.2013 o 8:44 | (upravené 15.9.2014 o 5:27) Karma článku: 13,67 | Prečítané:  12600x

Kto by si nechcel prežiť pár dní ako vo filme? Extistujú mieste na svete, kde sa to dá.  Jedno takéto miesto sa volá Zhangjiajie a keď tam prídete, ocitnete sa vo filme Avatar. Film ktorého obrovská sláva bola založená na zlom deji a krásnych 3D obrázkoch. Scenéria v tomto filme je síce počítačovo generovaná, ale podľa predlohy. A originál sa naozaj oplatí vidieť.

Wulingyuan - krajina z tisícročných malieb a moderných filmov

Odoberajte nové články mailom, prihláste sa na tomto odkaze

Keď sa povie v Číne Zhangjiajie, každý si vybaví krajinu z klasických čínskych malieb. Špicaté vrcholky hôr, ktorých sa tu nachádza cez 3000, okolo nich sa vinú draky-pripomínajúce oblaky. Je to jedna z najkrásnejších scenérii v Číne, čínski umelci ju maľujú po tisícročia. Avšak práve z tohoto dôvodu treba byť pripravený, na čo v podstate človek idúci do Číny, musí byť pripravený vždy. Ľudí! Kvantum ľudí! Čína je krajina s najväčším počtom obyvateľov, väčšina z nich však žije len na dvoch tretinách územia. Pamiatok má síce Čína veľa, ale nie toľko, aby sa tam tí ľudia stratili. Takže prvé čo nás čakalo ešte skôr ako sme videli nejakú horu boli ľudia.

Do parku je treba sa vyviesť autobusom. K autobusom stojí 7 koridorov zaplnených ľuďmi. 90% ľudí sem chodí v zájazdoch so sprievodcom, pretože je to tu veľké a nechcú blúdiť. Pri každom koridore stojí človek s vysielačkou. Snažia sa všetko presne rozpočítať, aby každá skupina sedela pokope, ale zároveň aby nikde nebolo voľné miesto. Takže sme si počkali asi 15 minút, kým konečne naše strážkyňa začula vo vysielačke, že prišiel autobus, v ktorom bolo voľných akurát päť miest. Šťastní, že vychádzame z davu sme nasadli. Ale to by to nebola Čína, keby nás ďalšie davy nečakali.

Po polhodinovej jazde sme vyšli pri výťahu Sto drakov. Vraj najvyššiemu outdoorovému výťahu na svete. Stavba výťahu bola začatá v roku 1999 a za 3 roky už bol hotový. Má 330 metrov do výšky, je presklený, takže je z neho vidieť krásna krajina naokolo.

IMG_9337.jpg

K nemu si však treba vystáť ďalšiu radu. Približne dve hodiny. Kvantum ľudí natlačených na sebe na veľmi malom priestore. Staré kachličky na stenách, po nich stekajúca voda, staré ventilátory a stovky ľudí. Navodzovalo to dojem hororov z deväťdesiatych rokov. No na konci tohoto koridora nás čakal supermoderný výťah. Ani sme sa nenazdali a boli sme obrovskou rýchlosťou hore. Tam však čakal ďalší autobus. A ním sme konečne prišli k hlavným vyhliadkam. Naša miestna sprievodkyňa, malá Du, nás hodiny sprevádzala po tých nádherných miestach. Naskytali sa nám neuveriteľné pohľady na prírodu, akú človek len tak nezbadá. Stovky skál týčiacich sa do výšok. Výhľady do obrovskej diaľky. Ťažko sa to dá opísať slovami.

stlp.jpg

wulingyuan.jpg

Untitled1.jpg

Malá Du nám popri prechádzaní sa rozprávala o tunajších ľuďoch. Konkrétne o národnosti Tujia, ku ktorým sa radí aj ona. Jej rozprávanie bolo veľmi zaujímavé, až do momentu, keď jej pod jednou pagodou kaligraf z najvyššieho poschodia nevylial plnú misku tušu rovno na hlavu. To je rozprávanie ukončilo, ale aj tak nám toho stihla povedať veľmi veľa.

 

Romantická menšina Tujia

Odoberajte nové články mailom, prihláste sa na tomto odkaze

Názov Tiujia sa dá preložiť dvoma spôsobmi. Buď ako „Tunajší ľudia", alebo ako „Ľudia zeme". Práve s druhým názvom je spojená legenda o vzniku týchto zaujímavých ľudí. Podla taoistickej legendy sa raz Žltý cisár na ľudí veľmi nahneval a zoslal na nich obrovské dažde a záplavy. Väčšina ľudí zahynula. Avšak medzi zachránenými boli aj brat Basuo a sestra Yongnee. Boh sobáša ich po tejto záchrane presvedčil aby sa zobrali. A tak sa aj stalo. A s ich sobášom sa zrodila „kopa mäsa". Toto mäso rozrezali, časť zmiešali s pieskom a vznikli etnickí Číňania - národnosť Han. Časť zmiešali so stromami a vznikla národnosť Miao (taktiež žije v Zhangjiajie). No a časť zmiešali s zeminou. Práve z tejto časti vznikli „Ľudia zeme" - národnosť Tujia. V Číne žije niečo cez 8 miliónov ľudí Tujia a tým sa radia k nadpočetnejším menšinám v Číne.

IMG_9375.jpg

Sú známi svojím hudobným nadaním, tradičnými tancami a mileneckým tradíciami. Vraví sa, že každý Tujia človek vie skladať piesne. O spievaní nehovoriac. Vedela to aj naša sprievodkyňa malá Du a preto nám zopár týchto piesní zaspievala. Tradičné piesne Tujia sa spievajú formou dialógu, to znamená že ich spievajú minimálne dvaja a text piesní je rozhovor, často krát o láske. Text piesne, ktorú nám malá Du spievala je o tom, ako mládenec kričí na svoju milú zo skaly, ktorá dolu pri potoku perie oblečenie. Takmer v každej piesni sa spomínajú skaly, ktoré sú pre Tujia ľudí tak dôležité, ako Vysoké Tatry pre Slovákov.

So spevom súvisí aj „nahováranie dievčat". Menšina Tujia prežila všetky možné druhy manželstiev, od skupinových, polygamiu, až po monogamiu. Avšak vždy sa vyznačovali jednou vecou - manželstvá medzi Tujia boli volné. To znamená, že si partnerov mohli vyberať sami. Manželstvá boli uzatvárané na základe lásky. To sa dnes nezdá ako niečo výnimočné, ale ešte pred 100 rokmi to bolo niečo nevídané. Trhy v tom období slúžili ako miesta, kde sa mladí ľudia spoznávali. Tujia totiž v niektorých veciach boli naopak veľmi konzervatívni. Mladé ženy nesmeli sedieť spolu s mužmi. Tehotné ženy nesmeli sedieť na prahu dverí, muž nesmel vojsť do budovy, ak mal oblečený slamený kabát, či niesol prázdne vedrá. Pri sviatkoch vyháňali mačky, pretože ich mňaukanie vraj nosilo nešťastie. No a práve kvôli týmto tabu, teda hlavne kvôli prísnemu oddeľovaniu mužov a žien, mačky s tým moc spoločné nemajú, boli trhy miesta, kde sa mohli mladí ľudia zoznámiť. Zoznámenie väčšinou prebiehalo cez dohadzovača, alebo žena vábila mužov svojím spevom. Pokiaľ sa nejakému mužovi páčila, podišiel k nej a svoju náklonnosť naznačil pošúchaním jej päty svojím chodidlom. Pokiaľ tento pohyb opätovala, znamenalo to vzájomnú náklonnosť. Aj ich ďalší vzťah bol v znamení spevu. Spevom si tradične vyjadrovali lásku. Spev však v jednom bode každého vzťahu vystrieda plač. Nie, nemyslím to ako metaforu. Pred svadbou je pre každú Tujia ženu povinné plakať. A neplakali len tak. Čím hysterickejšie tým lepšie. Zachádzalo to až tak ďaleko, že rodičia najímali staršie ženy, aby učili ich mladé deti plakať. Po 15 roku života sa dievčatá stretávali a učili sa plakať spolu. Bolo ta nevyhnutná znalosť, pokiaľ sa chceli vydať. Keď boli zasnúbené, plakať začínali väčšinou 10 dní pred svadbou, ale niektoré rodiny plakali už aj dva mesiace pred svadbou. Nevesta plakala sama, plakala s mamou, plakala so setrami, plakala so susedmi... Nevesta mohla plakať sama, alebo ju niekto  pri plakaní sprevádzal. Títo hlavní plačúci museli plakať hystericky, zatiaľ čo ženy naokolo si mohli len utierať slzy. Plačú nad tým, že nevesta opúšťa svoju rodinu a vyjadrujú vďaku za život, ktorému sa im dostalo vďaka rodičom. Existujú špeciálne „plakacie" piesne, ale žena môže aj improvizovať. Práve jej schopnosť plaču má dôležitý vplyv na jej spoločenské postavenie a na jej šance na sobáš, vyjadruje jej ženskosť, múdrosť a skúsenosť. Záverečný plač prichádza v deň svadby, kedy rodičia pozvú deväť žien, ktoré sprevádzajú nevestu pri plakaní. Prezýva sa to Plač desiatich sestier. Text plačúcich piesní býva popretkávaný nadávaním na dohadzovača, ktorí snúbencov zoznámil. Ale hoci mu v piesniach nadávajú, takýto dohadzovač je vysoko cenený.

Plač však nie je jediný svadobný zvyk národnosti Tujia. Druhý taký zvyk je „ukradnutie svadby". Je to trošku podobné, ako u nás zvyk uniesť nevestu. Tuto však kradnú misky ryže. Svadobná hostina prebieha v dome nevesty, kde sa mládenci pokúsia schovať misky ryže pod svoj kabát. Pokiaľ sa im to podarí a prenesú misku ryže až do domu ženícha, kam sa ide po hostine, po preukázaní ich počtu ich ženích odmení bravčovým mäsom. Čím viac ukradnutých misiek, tým je manželstvo šťastnejšie.

 

Brána k nebesiam

 

Druhý deň nás čakal výlet na horu Brána k nebesiam. Je to hora vysoká približne 1500 metrov. Kedysi sa na vrchol mohli dostať len horolezci. Ona brána do nebies je totiž veľká plocha na vrchole skaly, ktorá ma úplne kolmé steny. Práve preto k nej postavili 7 kilometrovú lanovku. Táto lanovka ide od vlakovej stanice mesta Zhangjiajie až na vrchol. Visí najprv nad samotným mestom, potom ide ponad hory a asi posledný kilometer sa nachádza v úplnom vzduchoprázdne, pod človekom je obrovská výška a on vidí ako do ešte väčšej výšky stúpa. Z hora sa dá vidieť jedna z najkľukatejších ciest na svete, ktorá vedie k Oknu do nebies, ale tam sme sa zastavili až po ceste späť. Samozrejme na túto lanovku sme si opäť vystáli hodinovú radu v dave, ale tentokrát to bolo aspoň vnútri peknej budovy. A tá lanovka za to stála. Minimálne ľuďom, ktorí nemajú strach z výšok. Pri výstupe z lanovky boli nastavené odpadkové koše, kam množstvo ľudí hneď zamierilo. Nie všetkým to robilo dobre na žalúdok. A to nevedeli čo ich ešte čaká.

Na vrchole je niekoľko chodníčkov. Dva idú po okraji skaly a jeden idem stredom cez najvyššie postavenú budovu na skale. My sme sa vydali po krajnom. A to preto, že to nebol obyčajný chodníček. Bola to cestička asi pol metra vystúpená z kolmej steny. Vedľa nás, nad nami a pod nami bola len kolmá stena. Nad nami asi dva metre, pod nami 1500 metrov. Neviem, ako tam tento chodník postavili, ale nechcel by som byť tým, čo ho staval. Stačilo mi, že som bol tým, kto po ňom chodil. Lenže tým to nekončilo. Asi po 200 metroch sa totiž tento betónový chodník zmenil v sklenený. Pred nástupom si človek musel zobrať návleky na boty. To znamená, že miesto toho, aby boty toto sklo špinili, tak ho naopak leštili do priezračna. A to ešte umocňovalo dojem, ktorý tento chodník v človeku zanechá. Množstvo ľudí sa neodvážilo ísť na kraj, miesto toho išli nalepení pri stene. Je to síce krátky chodník, ale rozhodne si ho každý zapamätá.

IMG_9480.jpg

IMG_9505.jpg

Po päťdesiatich metroch už sme zase vyšli na (už nudný) betónový chodníček. Po ceste nás ešte čakal visutý most, stromy ovešané červenými práporcami, na ktorých si milenci napísali svoje želania... Na druhom konci skaly sa nachádza veľkolepý budhistický chrám. Nebol síce v najlepšom stave, ale za to jeho poloha bola unikátna. Nachádzal  sa rovno na kraji Nebeskej brány. Hora, chrám a priepasť do nekonečna. Názov Brána k nebesiam si toto miesto naozaj zaslúži.

 

Okno do nebies

 

Okno do nebies bola naša posledná zastávka. Ono je to vlastne súčasť Brány do nebies. Je to obrovské oko v skale, ku ktorému vedú stovky schodov. Toto oko je naozaj veľkolepé. Len pre demonštráciu jeho veľkosti, pre pár rokmi cez neho preletela celá akrobatická letka. Okrem nej aj napríklad slávny lietajúci človek, extrémista s pripevnenými krídlami na tele, ktorý má za sebou aj skok zo sochy Ježiša Krista v Rio de Jeaneiro. Celkovo táto oblasť priťahuje bláznov. Po kolmej stene vyliezol horolezec bez istenia a po kľukatej ceste sa spustil blázon s korčuľami pripevnenými na nohách, kolenách, lakťoch, dlaniach a chrbte. A aj Jackie Chan v svojom poslednom filme Zverokruh.

cesticka.jpg

My sme sa však vybrali na menej bláznivý nápad, ale aj tak nám dal zabrať. Vyliezť všetky schody až na vrchol. Nebola to sranda. Schody akoby nemali konca. A boli tak prudké, že človek vlastne liezol po štyroch. No ten pocit zadosťučinenia na konci stál za to. Nie je to najvyššie postavené miesto, ale aj tak je vraj najbližšie k nebesiam. Možno je to práve pre ten pocit, ktorý človek prežíva keď vyjde všetky tie schody.

IMG_9548.jpg

 

Dolu to už išlo ľahšie. Po zadku som sa spustil po zábradlí, kľukatou cestičkou späť k lanovke a lanovkou späť do mesta. Ale náš výlet by nebol kompletný, keby sme ho nezakončili nejakou ďalšou miestnou špecialitou. Kotlík Sanxia. V miestnej najpopulárnejšej reštaurácii majú stoličky len pre malých ľudí. Majú asi len 30 centimetrov, ale reštaurácia bola úplne preplnená aj napriek tomu. Do kotlíku si človek vyberie rôzne druhy mäsa a ten mu potom donesú na zapálenom tuhom liehu. K tomu rôzne ďalšie špeciality, hlavne pikantné. Táto provincia je známa svojou štipľavou kuchyňou. Veru, Brána do nebies, Okno k nebesiam a kotlík Sanxia, všetko sú to nebeské zážitky. A k tomu krajina z rozprávky Avatar...

Odoberajte nové články mailom, prihláste sa na tomto odkaze

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?