Zážitky Číňana na Slovensku 2

Autor: Pavel Dvořák | 27.1.2014 o 8:46 | Karma článku: 17,93 | Prečítané:  4043x

Rok ubehol a my sme sa so snúbenicou opäť vybrali domov na Vianoce. Vždy sa tešíme na to, ako unikneme z veľkomesta obrovských rozmerov na malé Slovensko a do ešte menších Budmeríc. A ako každý rok, zažije moja čínska snúbenica zábavné kultúrne šoky. Minule, keď som o nich napísal, bol to môj načítanejší článok za rok 2013. Tak som si povedal, že musím napísať aj druhý diel.

Najviac ma zabáva, keď sa Číňan na Slovensko pozerá očami Číňana. Najmä čo sa dotýka veľkosti. Niekedy proste človeku nedôjde, že napríklad Praha a Šanghaj majú podstatne iný rozmer. Otázky prečo označujeme metro a východy metra v Prahe písmenkami, keď je ich len obmedzený počet, zmiatol viacerých ľudí. Čo sa stane, ak sa minú písmenka? Musel som jej vysvetľovať, že v našich podmienkach sa písmenka tak ľahko neminú. My nemáme vyše 30 východov z jednej stanice metra ako v Šanghaji. A otázkou, v ktorej sále sa premieta film v trnavskom kine zmiatla aj miestnu slečnu. Komu zo Šanghaja by napadlo, že v kine môže byť len jedna sála?
Minulý rok sme išli do Prahy vlakom. Priateľka bola nadšená, že v Európe stále používame historické vlaky (naše najmodernejšie Pendolíno). Tentokrát sme to zobrali autom. Príjemne sa usadila, aby si po ceste zdriemla. To ste mali vidieť ako ju vystrelo keď sme vyšli na diaľnicu D1 do Brna. „Čo sa deje?!", „Kde to sme?!" skríkla so zdesením, ako by som ju uniesol na lesné cestičky. „No, vošli sme na diaľnicu.", hovorím jej.
„Toto je diaľnica?! Prečo ju niekto neopraví?"
„To už je opravená."
Neveriacky krútila hlavou po celý čas, čo sme sa viezli po hrboľatej diaľnici spájajúcej dve „metropoly" Bratislavu a Prahu. Rádio sme museli zosilniť, aby sme cez hluk niečo počuli, a ja som jej musel neustále pripomínať, že nie je v Číne. Takto to u nás s diaľnicami proste chodí. Môžeme byť radi, že máme aspoň nejakú. Väčšinou sa u nás totiž stavia tak, že 5 rokov sa hádajú, či ju postaviť a keď sa konečne dohádajú, peniaze na ňu už sú rozkradnuté.
Ale neprebehli ani dva týždne a prišli sme na to, že oná diaľnica má predsa len svoje výhody. Nášho psíka seklo tak vážne, že sme ho hneď večer naložili do auta a na noc sme sa vybrali do Brna na operáciu. Akí sme boli prekvapení, keď v Brne psík vyskočil, akoby omladol o 10 rokov. A ešte viac sme boli prekvapení, keď sám zverolekár povedal, že drncajúca diaľnica mu uvoľnila chrbticu.
Jeden kultúrny šok zažívam v Európe ja. Súčasťou mojej práce je nonstop cestovať a prespávať po hoteloch. A poviem Vám, aj sebemenší hotelík má v Číne na izbe zubnú kefku, šampón, hrebeň, mydlá, fén. K tomu neraz aj telové mlieko, veci na holenie, kondómy, bielizeň na jedno použitie... V Prahe sme chytili akciu na štvorhviezdičkový hotel a v hoteli dostanete ledva mydlo? Zubná kefka by mala byť základ a ešte nikdy som sa s ňou v európskom hoteli nestretol. Keď som pred pár rokmi začal cestovať po Číne, zdalo sa mi vtipné, ako sa hotely snažia o luxus, ale častokrát im unikajú detaily. Napríklad máte tam úplné zbytočnosti, ale potrebné veci nie. Proste to nevedeli akosi podchytiť. Dnes mám tento pocit v hoteloch u nás. Keď sme v našej izbe v Budapešti zbadali televízor, ktorý sme mali na izbe, hneď ho musela snúbenica zapnúť, lebo bola presvedčená, že bude ešte čiernobiely. Nebol, ale musel to byť minimálne prvý model farebných televízorov.
Čo bol ale najväčší kultúrny šok? A nie len pre moju priateľku, ale pre mnohých Číňanov z veľkých miest ktorých som spoznal? Nie, nie je to, že sa im zdá Európa lenivá a že na ich pomery tu vôbec nerobíme. Že reštaurácie a obchody sú zavreté vždy, keď nejaké potrebujete. Nie je to ani to, že človek sa na autobusovej zastávke dočíta koľko zaplatí pokutu, keď ho chytí revízor, ale nie, kde si ten lístok kúpiť. Naopak. Najväčší kultúrny šok je krásne poetický. V Olomouci som študoval a tak tam poznám skryté miestečka. Jedno z nich je outdoorové múzeum lietadiel za Neředínom, kde je opustené malé parkovisko bez jediného svetla v okolí. Zrovna na Olomouc nám vyšla krásna jasná noc a tak som ju tam zobral. Keď vystúpila z auta a pozrela sa nahor, mohol som vidieť tú najúprimnejšiu, skoro až detskú radosť, akú som už dlho nevidel. V 26 rokoch prvýkrát uvidela hviezdnatú oblohu. V Šanghaji človek hviezdy nevidí. V takýchto veľkomestách je skrátka príliš veľa svetla na to, aby človek videl viac hviezd než naráta na dvoch rukách. A tu mala zrazu oblohu posiatu hviezdami. Pozerala sa na ňu tak dlho, až ju v krku bolelo. Zabudla na zimu, aj na čas. Je tu neuveriteľný zážitok vidieť, ako pre nás taká samozrejmá vec je pre niekoho niečo úplne neznáme. Podobne ako minulý rok videla po prvýkrát v živote zasneženú krajinu. Či kravu, sliepku, prasa, koňa... Predsa len je to naše malé Slovensko krásne aj napriek všetkým D1. Vždy sa s priateľkou tešíme, ako na chvíľu namiesto prechádzok medzi najvyššími budovami sveta nakŕmime naše domáce sliepky. Ako si namiesto nedeľnej fajnovej drahej reštaurácie spravíme praženicu z vajec od našich sliepočiek. V Európe by tá reštaurácia aj tak bola zavretá... Veď je nedeľa...

SAM_4997.jpg

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?