Úvod do cestovania časom
Výlet do rôznych období ponúka cesta cez tri mestá strednej Číny: Xiahe - Langmusi - Songpan. Všetky tieto tri miesta spája jedna vec. Sú to miesta s väčšinovým počtom čínskych národnostných menšín a s rozvíjajúcim sa cestovným ruchom. Najautentickejšie je mestečko Xiahe, ktorého jedna polovica je tibetská a druhá je čínsko-moslimská. Mestečko Langmusi už je, naopak, len tibetské. V meste nájdete maximálne zopár moslimských uličiek a Číňania sú tam len turisti. No a mestečko Songpan je domovom niekoľkých národností, a to najmä Tibeťanov, Qiangov a Moslimov. Číňanov už je tu o trošku viac ako v Langmusi, ale väčšina z nich sú stále len turisti. Tých je však naozaj veľa, pretože toto mesto fázou premeny už prešlo a dnes je krásne, zrekonštruované a plné ľudí.
Xiahe - posledné zvyšky minulosti
Xiahe ešte nezasiahol turistický priemysel tak výrazne, i keď na tunajších ľuďoch sa modernizácia už hlboko podpísala. V mestečku len začína boj moderného s tradíciami a na návštevníka to rozhodne zapôsobí. Krásne prostredie, malebné mestečko skryté uprostred majestátnych skál. Po úzkych uličkách so starou zástavbou sa potulujú domorodí obyvatelia a tunajší mnísi, ktorých je v tomto mestečku na tisíce. Avšak na okrajoch mesta už začínajú stavať niekoľkoprúdovú cestu a mestečko dnes okrem skál obkolesuje aj zopár žeriavov, budúce hotely sú už vo výstavbe. Zatiaľčo mladí si užívajú výdobytky doby, ako moderné mobily a rýchly internet, niektorí starší ľudia sú až priam agresívni, keď vidia fotoaparát. Tunajší mnísi sa naopak snažia využiť turistický ruch čo najviac a tak všade vyberajú vstupné. Pokiaľ chcete vidieť ešte ustupujúci život starších Tibeťanov, teraz je najlepší čas. Pretože o pár rokov zmizne úplne. Naopak, to ako bude vyzerať Xiahe o také 4 roky, sa dá zažiť v mestečku Langmusi.
Langmusi - mesto dvoch tvárí...
Ešte pred príjazdom do mestečka človeka uchváti samotná cesta. Táto oblasť je pôžitkom pre milovníkov prírody a zvierat. Pastviny, kam len okolo dohliadne, plné pasúceho sa dobytka a Tibeťanov na motorkách, či občas dokonca ešte na koňoch. Kde-tu stoja tibetské stany a - naozaj zriedkavo - sa objaví aj malá dedinka. Všade úchvatná zelená rovina s mohutnými horami na obzore.. Čím viac sa približujeme k mestečku Langmusi, tým sú hory bližšie. Toto mestečko je totiž skryté v prekrásnom údolí. Bohužiaľ prvé, čo človek uvidí po príchode, nie je ono údolie, ale nič. Naozajstné, veľké nič, iba kúdol prachu, ktorým sa predierajú autá dnu a von z mesta. Všade sa stavia. Boli sme zhrození a báli sme sa, čo nás čaká. Cítili sme sa, ako keby nás doviezli na stavenisko, a nie do malebného mestečka. Hneď po ubytovaní sme chceli ísť hľadať kyslík, pretože po krátkej dobe sme mali pľúca plné prachu. A tak sme sa rozbehli smerom k protiľahlému kopcu. Na ňom sa nachádza jeden z viacerých chrámov tohoto mestečka a za ním na vrchole kopca tibetské nebeské pohrebisko. Aj keď sa kúdeľ prachu po čase stratí, stále má človek zmätené pocity. Tibetské obydlia nám až príliš pripomínajú spustošené a špinavé obydlia niektorých rómskych osád na Slovensku. Sami Číňania vnímajú Tibeťanov podobne, ako je to u nás s rómskou populáciou. Všade sú tu len nastavené chatrče bez vody a elektriny, neporiadok a špina. Vodu na čaj si zohrievajú na vlastnoručne vyrobených solárnych varičoch. No čím ide človek vyššie, tým viac sa dostáva von z chudoby a špiny. Vošli sme do veľkého chrámového komplexu. Aj ten bol ukrytý pod lešením. Všetko sa tu prerába, lebo mestečko sa naozaj svedomito pripravuje na nápor turistov, ktorí sem už začínajú prúdiť. Do jedného z chrámov nás privábila hudba. Vo vnútri sedela skupinka mníchov a hrali na trúby. Avšak fotiť sa nechceli. Do momentu, kým si nevšimli, že jeden člen našej výpravy má takmer dva metre a je to chlap ako hora. To ich nesmierne zaujalo a zrazu všetci vytiahli moderné mobily a začali si fotiť oni jeho. Využili sme to a za to, že oni sa odfotili s ním, my sme si pofotili chrám a ich. Pokračujeme vo výstupe do kopca. Kde-tu sme stretávali malé deti bežiace na vyučovanie do školy, ktorá je súčasťou chrámu. Malí mnísi, či malí Tibeťania, rovnako zbesilí ako každý školák na svete. Ďalej nás na našej ceste sprevádza už len neuveriteľná horúčava. A kedže všetky tieto vrchy sú nezalesnené, naozaj sa nedá nikam schovať. Napokon sa nám zdiaľky črtá pohrebisko, miesto Nebeského pohrebu. Našťastie žiadny nebeský pohreb neprebiehal, pretože je je vec, ktorú netúžim vidieť.
Nebeský pohreb
Tibetský nebeský pohreb je u nás relatívne známy, najmä pre svoju, pre nás až brutálnu podobu. To však nie je jediný spôsob pochovávania Tibeťanmi, i keď najrozšírenejší. Tibeťania majú niekoľko druhov pohrebov: nebeský, vodný, „pozemný", „ohňový" a balzamovanie. Niekde existuje ešte aj šiesta varianta pre mužov, ktorí nemajú ani syna, ani vnuka. Telo takéhoto muža sa zamuruje do steny domu a tam odpočíva dovtedy, kým sa v rodine nenarodí mužský potomok. Keď sa narodí, telo muža sa vyberie a Tibeťania ho ponúknu démonom na výmenu za dlhý život narodeného chlapca.
„Ohňový" pohreb je kremácia. Avšak toto si mohli dovoliť len bohatí Tibeťania a predstavitelia cirkvi. Dreva je v oblastiach, kde žijú Tibeťania málo. Rovnako zriedkavé je aj pochovávanie do zeme, alebo nazvime ho „pozemným" pohrebom. Zem v miestach, odkiaľ Tibeťania pochádzajú je väčšinou zamrznutá na kameň a je nemožné do nej kopať. Preto tento pohreb vyžívajú len Tibeťania, ktorí sa asimilovali medzi etnických Číňanov. A ani to nie často, pretože aj medzi etnickými Číňanmi je pochovávanie do zeme veľmi zriedkavé. Vodný pohreb je podobný ako Nebeský pohreb. Telo sa vráti prírode. Vo vodnom sa hodí do vody, a v nebeskom sa odovzdá nebesiam. Ako taký nebeský pohreb vyzerá? Nikdy som nemal odvahu a ani príležitosť ho vidieť, stačilo mi vidieť pohrebisko na to určené. Ale malo by to prebiehať asi takto. Telo mŕtveho sa po 3 dňoch vezme na pohrebisko, kde ho človek na to určený rozseká na malé kúsky. Mäso sa odtrhne od kostí, kosti sa podrvia a zmiešajú sa so špeciálnou zmesou múky, čaju a yačieho mlieka alebo masla. Všetko sa to dá supom, ktorí sa väčšinou zlietnu. Nie všade sa pohreb vykonáva až takto dôkladne, závisí od oblasti, človeka, ktorý to vykonáva, ekonomickej sily rodiny a podobne. Niekedy ho proste len „nakroja" aby ho supy lepšie trhali a kosti nechajú obrať supov. Až potom ich podrvia, či spália. Tibeťania veria, že supy prenesú zvyšky človeka bližšie k nebesiam. Avšak stáva sa, že supy nepriletia a telo zjedia divoké psy, alebo iné zvery. Hlavne v oblastiach, kde priemyselný ruch všetkých supov odplašil. Aj keď sme pohreb (našťastie) nevideli, aj samotné pohrebisko je pre silnejšie žalúdky. Zápach sa šíri naokolo aj napriek tomu, že zvyšky tela sa po odlete supov spália. A všade na zemi sú nástroje, ktoré sa k tomu používajú. Hrdzavé sekery, nože, nožnice, háky, píly, kladivá... Kde tu na zemi leží zvyšok zle obranej kosti. Naozaj to nie je príjemný pohľad a človeku sa z toho dvíha žalúdok.
Druhá strana mestečka
Po spirituálnom zážitku sme zišli späť do údolia a vybrali sa opačným smerom. Mestečko Langmusi má jedno špecifikum. Leží na priesečníku 2 provincií - Gansu a Sichuan. To znamená, že počas prechádzky mestom sa dajú vidieť až dve provincie. A každá z provinčných častí tohoto mestečka má svoj chrám. Druhá polovica mestečka nás milo prekvapila. Keď človek prejde z jednej provincie do druhej, ako keby niekto naozaj mávol čarovným prútikom. Skončila sa priemyselná výstavba a ukázala sa nám už dostavaná časť mesta. Tak takto to bude vyzerať o pár rokov! Pekne nastavané domčeky, reštaurácie, kaviarne, bary a obchodíky. Ulice relatívne čisté, až na všade prítomný prach, i keď tu ho už bolo menej. Človek si zrazu uvedomil, že raz minulosť zmizne, ale ak budúcnosť je to, že chudobné, špinavé a biedne chatrče vystriedajú pekné nové domčeky, tak si myslím, že to za to stojí. Nám môže byť ľúto, že už to tam nie je „ako kedysi", ale miestni sú možno radi, že už majú vodu, elektrinu a teplo. Kto vie... Stavať sa v tejto časti úplne neprestalo. To by nebola Čína, keby sa prestalo niekde stavať. Ale tu tá stavba lákala prísť bližšie a nie utiecť preč. Uprostred dreveného koryta vysokého asi tri metre a tiahnuceho sa niekoľko desiatok metrov, bola naskladaná hlina. Na nej stáli desiatky mužov a žien s veľkými drevenými kyjmi v rukách a hlinu udupávali a spevňovali do mestského múru. Bol to zaujímavý pohľad, ako rytmicky všetci búšili do zeminy pod sebou. V tejto časti sa nám naskytol ešte jeden netradičný pohľad. Pracujúci mnísi. Zatiaľ vo všetkých miestach kde sme boli, pracovali miestni a mnísi sa len prechádzali, tu nie.
Hoci bola prechádza touto časťou zaujímavá, netušili sme, aký idylický pohľad nás čaká na konci, Prišli sme k obrovskej lúke a na jej konci k skalnému priesmyku, cez ktorý tečie riečka s neuveriteľne priezračnou vodou. Na lúke sa pásli ovce a mnísi odpočívali v tráve. Na skale nad lúkou sa týčila cirkevná stavba a spomínaný skalný priesmyk. Ten po asi 200 metroch rozširuje na až niekoľko sto metrov široký, a človeku ponúkne pohľad na neuveriteľne krásnu roklinu. Miestni nám vraveli, že je tam krajina rovnako nádherná, ako krajina neďalekej prírodnej rezervácie. Ale turisti tam nechodia, pretože je to ďaleko a treba tam dlho šliapať. Škoda že už bol večer. A tak miesto prechádzky sme sa rýchlo rozišli na večernú modlitbu, ktorá mala o chvíľu začať.
Hádajúci sa mnísi
Mestečko Langmusi je pútnickym miestom a chodia sem mnísi z mnohých kútov sveta. A aj teraz ich tu bolo neúrekom. Modlitba bola zaujímavá, pretože to bol typ modlitby, ktorý prebieha ako hádka. Mnísi sedeli v skupinkách, okrem jedného, ktorý stál a všetkým niečo razantne vysvetľoval. Pri tom si stále búchal do dlaní. Jedna miestna slečna nám vysvetlila, že takto prebiehajú aj skúšky na vyšší cirkevný post. Mnísi musia poslucháča energicky presvedčiť o danej pravde a pri tom neustále tlieskať dlaňami. Bol to zaujímavý pohľad a mnísi si to zjavne užívali tiež. Videli sme, že väčšinu baví táto hravá forma modlitby. I keď boli aj takí, ktorí sa zašívali do kútov, aby ich nik nevidel. Veru aj keď sme sa po príchode do mestečka Langmusi báli, čo nás čaká, nakoniec nás milo prekvapilo.
Songpan - mesto yakov
Posledná zastávka našej cesty časom je Songpan. Songpan je mesto, v ktorom už sa nestavia. Tu už je všetko postavené a zrekonštruované. Každá ulica je pekne zrekonštruovaná, človek sa môže prechádzať buď po tej hlavnej, ktorá je plná obchodíkov a suvenírov, alebo zabočiť do malých bočných uličiek. Tu je naopak množstvo reštaurácii, čajovní a miest plných života. Trhy, obchody, remeselníci na ulici... Tunajší ľudia si už na turistov zvykli a preto to tu nepôsobí až tak rušivo, ako v miestach, kde turistický ruch len prichádza. Songpan návštevníka zaujme naozaj svojou čistotou a zmyslom pre estetickosť. No všade visiace sušené mäso môže pôsobiť trošku kontrastne. Jačie mäso je tunajšia pochúťka a aj obrovské turistické lákadlo. Predávajú ho v každom druhom obchode. Pliecka, rebierka, uši, pysky, celé hlavy, vnútornosti, varlata a penisy... Všetko z yaka tu visí sušené a pripravené na ochutnávku. Množstvo z týchto pochúťok vraj má liečivé účinky, špeciálne nám vnucovali jačie intímne partie, ktoré zvyšujú mužskosť. V niektorých častiach mesta sa človek cíti až zvláštne. Na miestnom mäsiarskom trhu sa naozaj nedalo dlho vydržať cez obrovský zápach. A pohľad to tiež nebol príjemný. Na druhe strane, sú to miestne špeciality a keď si to človek objedná v reštaurácii, môže byť milo prekvapený chuťou týchto mäsových pochúťok. Chuť yačieho mäsa je naozaj netradičná a veľmi špecifická. Rovnako ako aj chuť yačieho mlieka, jogurtu, alebo masla. Songpan jej jednoduco mesto yakov...
A je tma
Mesto Songpan má ešte jedno špecifikum. Má veľké problémy s elektrinou. Niekoľkokrát za deň v celom meste vypnú prúd. Takže človek dobre spraví, keď si so sebou prinesie baterku. Prechádzka večer počas pravideľného výpadku prúdu má však zaujímavú atmosféru. Všade sa zrazu rozsvietia sviečky. Od malých obchodíkov a reštaurácii, až po väčšie západné kaviarne a supermarkety. Takmer všade svietia sviečky. Kde-tu majú aj elektrické osvetlenie, ale to skôr len v garážových firmách, pretože generátor, ktorý prúd vyrába je veľmi hlučný. Aj keď je mestečko Songpan už turisticky rozvinuté, človek tu nesmie očakávať luxusné hotely, aké by našiel napríklad v centre Šanghaja. Stále je toto vnútrozemská Čína, a zahraničných turistov sem nechodí veľa. Väčšinou sú to buď študenti, alebo skúsení cestovatelia, ktorí tužia po troške dobrodružstva. My sme sa o tom presvedčili už pri raňajkách. Tie spočívali z ryžovej kaše. To nie je nič výnimočné, ryžová kaša sú tradičné raňajky v Číne. V tejto však nebola žiadna ryža. K nej nám čašník, zjavne nemajúci rád svoju prácu, s nezáujmom vytiahol pre každého jedno vajíčko na tvrdo z vrecka od nohavíc a na stôl položil tanier čínskeho chleba - mantou. Z autentického zážitku sa potešili hlavne členovia výpravy, ktorých žalúdky si potrebovali odpočinúť od stravy pozostávajúcej hlavne z yačích špecialít.
Songpan je známy mnohými vecami. Kedysi to bolo mesto dôležitých historických udalostí, dnes je to mesto prírodnej turistiky. Najčastejšie sem ľudia chodia na výlety po okolí na konskom chrbte. V samotnom mestečku je niekoľko malých firiem zaoberajúcich sa touto turistikou, ale množstvo sa ich dá nájsť aj dopredu cez internet. Každý si môže prenajať kone a sprievodcu, poprípade aj stan. V ponuke je veľa druhov jazdeckých túr, od jednodňových až po kľudne aj dvojtýždenné. Dá sa jazdiť po okolitých pastvinách, alebo ísť navštíviť termálne pramene, ktorých je tu niekoľko. Miestne koníky sú dobre vycvičené, takže sa pokojne pasú, kým si jazdec vychutnáva horúci kúpeľ. Druhá vec, ktorá robí Songpan atraktívnym, je blízkosť dvoch prírodných rezervácií. Sú to jedny z najkrajších prírodných rezervácií v Číne - Zhangjiajie a Huanglong, alebo Žltý drak. My sme sa vybrali do Žltého draka, pretože je menej známy a tým pádom je tam aj oveľa menej turistov.
Čarovný dych Žltého draka
Čínske prírodné rezervácie nie sú veľmi miestom, kde by bol človek sám uprostred divokej prírody... Príroda tu síce je, ale v nej stovky ľudí. Chodí sa v dave. A to najmä počas sezóny, ale ani mimo sezóny sa človeku nestane, že by bol úplne sám. Číňanov je jednoducho veľa. Prírodných rezervácii je v Číne síce tiež dosť, ale nie natoľko, aby sa tam tí ľudia stratili. A cestovanie v Číne je dnes veľmi populárne. Táto prírodná rezervácia dostala svoje meno pre žltú pôdu, na ktorej sa nachádzajú stovky malých jazierok plných neuveriteľne priezračnej vody. Celý vrch je terasovitý útvar hrajúci nádhernými farbami uprostred hôr a lesov. Čím vyššie, tým je príroda krajšia a jazierka početnejšie. A ľudí ubúda. Na vrchole kopca je aj malý budhistický chrám. K parku ide lanovka, každý si môže vybrať, či chce ísť lanovkou tam aj späť, alebo len jednu cestu. A vybrať si len jednu cestu za to stojí, pretože pod lanovkou je málo ľudí, turisti sú na to príliš leniví. Nevedia, o čo prichádzajú. Kde-tu po ceste stojí pavilón a výhľad dotvára vysoká hora oproti. Dajú sa tu vidieť vodopády, kaskády, terasy, neuveriteľne zachované dreviny popadané v tak priezračnej vode, že je vidieť každý jeden otvor v dreve. Celý park je ťažko dostupný, treba k nemu ísť niekoľko hodín autom cez hory, ktoré dosahujú až dvojtisíc metrovú výšku. Výhľady z nich sú však rovnako úchvatné ako samotný park. Popri ceste sa dajú vidieť pasúce sa yaky, alebo kozy. Rovnako aj rastlinstvo v týchto oblastiach láka nejedného botanika. Kvetiny, ktoré u nás nevidieť, tu rastú na každom kroku.
Aj cesty časom majú konce
Cestu Xiahe-Langmusi-Songpan odporúčam každému. Skúsenosť vidieť vývoj týchto oblastí, kam sa pred desiatimi rokmi ešte nik neodvážil. Rozpor nadšenia a sklamania, kľudu a napätia, ľútosti a očakávania si každý môže nakoniec vyjasniť v prírodnej rezervácii, ktorá naozaj dokáže ukludniť dušu. Len treba splniť dve podmienky. Ísť čo najskôr, pretože Čína sa mení príliš rýchlo. A ísť mimo sezónu, pretože ľudia z našich končín nie sú zvyknutí na davy Číňanov, ktoré sa tu v lete môžu nachádzať.
