Takíto chlapíci sa dajú zhrnúť jedným slovom – špekulanti. Nie sú to jednotlivci, ktorí si idú privyrobiť pár drobných, ale celé bandy, ktoré spolu nejako fungujú a majú rôzne dohody. O tých dohodách samozrejme nikomu nehovoria a tak človek často nevie, čo sa bude diať.
Cestoval som z Šanghaja do malého, ale malebného mestečka Huaian. Je síce neďaleko Šanghaja (čínske neďaleko = 500 km), ale dostať sa tam je pomerne komplikované. Vlakom stále nie je spojené, a tak treba ísť buď niekoľko hodín autobusom, alebo lietadlom. Lietadlo lieta iba jedenkrát za deň a popravde je to asi najmenšie lietadlo, v akom som kedy sedel. Lenže v deň, keď som cestoval mi z ničoho nič zrušili let a povedali mi to tri hodiny pred odletom. Narýchlo som musel vymýšľať, ako sa tam na noc dostanem. Najrýchlejšia cesta bola rýchlovlakom do najbližšieho mesta, čo je bývalé cisárske hlavné mesto Nanking a potom sa pokúsiť nejako dostať do Huaianu. To už je na Čínu naozaj za rohom, len 200 km. Keď som dorazil do Nankingu bola polnoc a ráno som už musel byť v Huaiane. Jedinou možnosťou bol čierny taxík. Nechal som sa teda odchytiť jednou paňou a začali sme sa zjednávať o cene. Našťastie som vedel, akú cenu mám zjednať, keďže mi to vopred prezradil miestny šéf fabriky, za ktorým som išiel. Odporučil mi, že túto 200 km trasu si mám zjednať na 500 RMB malým osobným autom. Pretože som vedel, na akú cenu sa musím dostať, išlo zjednávanie veľmi hladko. Prišli sme k autu, pre istotu som si odfotil SPZ, poslal fotku manželke a mohli sme vyraziť na cestu.
Lenže na kraji mesta zrazu zastal na odľahlom parkovisku, kde stáli rôzne dodávky a množstvo podozrivých ľudí. Šofér vystúpil z auta a začali sa s niekým dohadovať. Vystúpil som, aby som si ich vypočul. Ukázalo sa že budem musieť presadnúť do dodávky. A ešte k tomu chcel zaplatiť vopred. Príliš sa mi do toho nechcelo, ale o pol jednej ráno vyhádať niečo s pätnástimi špekulantmi na okraji Nankingu nie je úplne najjednoduchšie. A okrem toho som sa tam naozaj potreboval rýchlo dostať. Vyhádal som si aspoň predné miesto vedľa šoféra, lebo vzadu v dodávke neboli ani len sedačky. Bola to síce pekná a čistá, ale stále len nákladná dodávka. To ste mali počuť tých Číňanov, ktorí prišli po mne a chcel ich tam usadiť. Vypukla obrovská hádka. Zaplatili mu a dali im dodávku, kde ani sedadlá nie sú!? Všetci majú sedieť na podlahe!? No po polhodine hádok a výstrah vybavili asi tak veľa ako ja. Nakoniec sa všetci museli uspokojiť s plechovou podlahou, ak sa chceli ešte v ten deň dostať do Huaianu. Predsa len som z toho vyšiel najlepšie, a tak som sa radšej tváril, že neviem po čínsky.
Cesta bola dlhá. Kedže to bola stará dodávky, prišli sme až po štvrtej nad ránom. Dôvodom ale bolo, že náš šofér sa rozhodol robiť si rôzne zastávky. Napríklad pri fabrike na drevo, kde sa mu asi javilo, že dve hodiny ráno je vhodný čas ísť si ukradnúť nejaké dosky. Takže v noci ešte nakladal dosky do auta. V aute sa ale dvíhala veľká vlna nevôle a tak to radšej rýchlo zabalil. Predsa len už nemal svojich ďalších 15 špekulantov pri sebe, ale len 10 nahnevaných klientov.
Pokiaľ sa dá, treba sa vyhýbať čiernym taxíkom. Nech sa človek snaží akokoľvek, takmer vždy nakoniec vyhrajú a nejak človeka okradnú. A to aj Číňanov, neni to problém len bielych tvári. Už sa mi stalo že mi jeden zastavil uprostred diaľnice, kde nebolo ani živej nohy a povedal že pôjde ďalej len keď mu dám sumu, ktorú pôvodne požadoval. A tak moje dlhé zjednávanie, ktoré som s ním absolvoval ešte na letisku padlo celé nazmar. No ale niekedy sa predsa len stane že človek natrafí na milú dušu, no taxikári sú stále len taxikári.