reklama

La Rambla v Barcelone je symbol života

Na svete je veľa miest, o ktorých sa dá napísať kniha, ale málo takých ulíc. Jednou z nich je však rozhodne barcelónska La Rambla.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)

(Tento článok som napísal v roku 2011 a pri smutných udalostiach ktoré sa udiali 17.8.2017 som sa rozhodol ho znova publikovať s dodatkom)

Obrázok blogu

Každý turista ju pozná. Cez deň by na nej vedel stráviť hodiny, človek sa nevie odtrhnúť od všetkých tých umelcov: akrobati, tanečníci, živé sochy, maliari, kvetinári. . . Všetko od výmyslu sveta. Mamičky a oteckovia hádžu s radosťou eurá do klobúka pofarbeným umelcom za to, že sa odfotia s ich ratolesťami. 

No jedenásta hodina večer je ako prechod do inej dimenzie. Rodinky vymieňajú opití mladí ľudia z klubov a umelcov vymieňajú čierne ženy z Afriky, ktoré sa snažia spraviť si život krajším výmenou za svoju počestnosť. Na Ramble je veľká konkurencia. Rovnako ako sú umelci nachádzajúci sa na Ramble svetovou elitou, tak aj mladé černošky oslepujú svojou krásou. Každý, kto bol na Ramble pozná tieto dva svety. Pre turistov je to miesto, kde sa dajú minúť peniaze a zabaviť sa. Či už počestne alebo nie. No pre niektorých ľudí je táto ulica synonymom života. Keby nebolo tejto ulice, žilo by sa im ťažšie.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Pablo pochádza z Uruguaja. Vo svojej domovine sa oženil, ale po tom, ako ho takmer zastrelili kvôli obyčajnému bicyklu, sa rozhodol, že chce spoznať svet. Po ročnom manželstve nasledoval rozvod a cesta do Barcelony za starším bratom, ktorý tam emigroval už päť rokov predtým. Barcelona Pablovi učarovala a tak sa rozhodol, že zostane aj po vypršaní turistických víz. Po dvoch mesiacoch pobytu bola v Španielsku vyhlásená amnestia pre všetkých nelegálnych imigrantov, ktorí tam žili aspoň 5 rokov. Jeho sa to netýkalo, ale aspoň brat dostal papiere. Prenajali si spoločný bytík na okraji mesta a bojovali o prežitie. Každý deň pracovali v dvoch prácach ako čašníci. Začínali ráno o siedmej. V prvej robote končili o tretej a o štrtej už začínali v druhej. Domov prišli okolo polnoci. Jediné, čo uvládali, bolo zapáliť si bratskú cigaretu z marihuany, aby sa telo stihlo za tých 5 hodín spánku zregenerovať a kolobeh pokračoval. Žili tak niekoľko rokov. Vždy keď prišiel deň voľna, venoval sa Pablo svojej životnej láske privezenej už z Uruguaja - tancu. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Časom dostal možnosť ísť tancovať na ulicu. Zistil, že sa peniaze dajú zarobiť aj niečím, čo miloval. Jeho druhú robotu vystriedala La Rambla. Chodil tam s ostatnými tanečníkmi každý deň. Začínali tancovať okolo piatej, keď zašlo najväčšie slnko a končili okolo jedenástej v noci. Zárobok nebol malý. Aj keď ich bolo do desať, viac ako sto eur si jeden človek za deň zarobil určite. Problém bol, že konkurencia bola obrovská. 

Vznikali hádky a bitky o pľac. Na Ramble bývalo niekedy aj niekoľko tanečných skupín a ich rádia sa bili o peňaženky turistov. To sa samozrejme prestalo páčiť ľuďom žijúcim v okolí a tak španielske úrady zaviedli povolenia pre pouličných umelcov. Bez povolenia sa na Ramble tancovať nesmelo. A získať povolenie ako tanečník bolo a stále je takmer nemožné. Pre úrady je tanec príliš hlasná forma umenia, preto povolenia dostávajú len maliari a živé sochy. Veľa skupín sa muselo vzdať zarábania si tancom pod hrozbou vysokých pokút. Zostali len tí najodvážnejší. A tí najzúfalejší. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Z Pabla sa vykľul talentovaný zabávač. Tanečníci na Ramblu prichádzajú z celého sveta, ale dobre rozprávať vie málo z nich. A nikto tak ako Pablo. Skupiny sa oňho začali biť. Tancoval s tými najlepšími z najlepších. A na ulici zažil neuveriteľné zážitky. 

Videl, ako sa pouličnou umelkyňou stala striptérka. Postavila sa doprostred Rambly a začala sa vyzliekať, pre trochu peňazí a hlavne reklamu svojmu klubu. No iba do príchodu policajtov. Ale svoj účel splnila. Niektorí ľudia zašli ešte ďalej. Na Ramble točili porno film za bieleho dňa. Zážitok to bol, ale skomplikovalo to umelcom život, ako Pablo vraví. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Policajtov pribúdalo, ale je ho to odradiť nesmelo. Konkurenciu postupne odohnal strach z polície a jemu sa okrem zárobkov hromadili aj pracovné ponuky. Jeho druhú robotu časom vystriedali súkromné hodiny tanca a roztancovávanie diskoték.

Rád mi rozprával o Uruguaji, ale nie s patriotskou láskou. Život tam mal ťažký. Nemal robotu a ani peniaze. V Barcelone žije síce zo dňa na deň a každú chvíľu mu hrozí deportácia, ale žije. Nie je jediný Uruguajec s rovnakým osudom. V Barcelone majú svoju vlastnú komunitu. Žijú v opustených bytoch vedľa starej azbestovej továrne. Nemusia platiť nájom, ale majú veľkú šancu, že ich život skráti rakovina. Ako vraví jeden z nich, za všetko treba zaplatiť daň. Majú svoje máté seansy a žijú v relatívnom kľude. Pablo na kultúru spoločného máté nedá dopustiť, ale sám ho už nepije. Chce sa integrovať medzi Európanov, už niekoľko rokov má španielsku priateľku a uzatvoreniu sa do malej komunity krajanov sa vyhýba. 

No jeho život sťažel ekonomickou krízou. Španielskom sa prehnala vlna protestov. Protestanti odišli, ale všade po nich zostali policajti. V Barcelone na poriadok dnes dohliadajú stále a všade. V metre, v autobusoch, na ulici, v hoteloch. . . Tancovanie sa stalo riskantnou záležitosťou. Zostali iba dve tanečné skupiny, ktoré majú odvahu ďalej tancovať. A iba tá Pablova má odvahu ísť na Ramblu, aj to iba na jedno vystúpenie medzi desiatou a jedenástou v noci. Vtedy sa totiž vymieňajú policajné hliadky. Zvyšok dňa tancujú pri katedrále neďaleko. Ani tam to však nie je rúžové. Po neustálych hádkach a bitkách s druhou skupinou sa dohodli na rozpise. Jedno vystúpenie jedna skupina, druhé druhá. Ak ich nepreruší polícia. Za celý deň dokážu dať maximálne štyri šou. 

Vďaka svojmu rozprávaciemu talentu Pablo tancuje s Marokáncami. Tí v Barcelone fungujú ako čierna polícia a preto naozajstná polícia priviera oči. No druhá skupina, ak má zlý deň, dostane aj tri pokuty. Občas im zoberú celý zárobok a rádio k tomu. Život bez papierov je pre Pabla stále riskantnejší a tak sa rozhodol tento rok svoj problém riešiť svadbou. No ako sa vraví, ak existujú väčšie problémy ako emigrantské, tak sú to manželské. Preto sa rozhodol tento krok podniknúť nie s priateľkou, ale s kamarátom, keďže v Španielsku povolili sobáš medzi ľuďmi rovnakého pohlavia. Snáď sa mu to podarí, pretože nepoznám človeka s väčším srdcom ako má Pablo.

La Rambla je plná príbehov. Nie všetky sú veselé a nie všetci ľudia, ktorým dáva obživu sú dobrí ako Pablo. Dnes sa na Ramble odohral úplne nový príbeh. Taký, aký ešte nezažila. Na tejto ulici som prežil svoju mladosť a cítim sa, ako by z nej práve kúsok zničili. Avšak La Rambla nie je len ulica. La Rambla je komunita ľudí, je to malý svet. Je to svet ľudí, ktorí sú extrémne silní a verím, že utrpenie ktoré ich práve zasiahlo prekonajú a opäť sa postavia na nohy. La Rambla je totiž život!

Naše spomienky na Barcelonu:

 

Pavel Dvořák

Pavel Dvořák

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  154
  •  | 
  • Páči sa:  636x

Volám sa Pavel Dvořák, 12 rokov žijem v Číne, píšem blog a natáčam videá o čínskej kultúre a živote v Šanghaji (www.cestycinou.sk); píšem, prekladám a vydávam knihy (www.vydavatelstvorak.sk). Podrobnejšie na www.paveldvorak.sk Zoznam autorových rubrík:  Čína

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

19 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu