Mojím cieľom je posvätný tibetský vodopád pod horou Kawagarbo, ktorá má 6 740 metrov nad morom. Sledujem desiatky ďalších tibetských pútnikov, ktorí sem každoročne chodia. Dostať sa pod horu nie je ľahké, keďže je to svätá pôda, dá sa sem ísť len pešou túrou. No to je len dobre, veď ako sa vraví, aj cesta je cieľ. A v takto nádhernej scenérii to platí dvojnásobne.
Vrch Kawagarbo je najvyšším bodom pohoria Meili, ktoré má hneď niekoľko vrcholov vyše šesťtisíc metrov nad morom. Vďaka tomu je to najvyššie pohorie celého Yunnanu. Zároveň je to aj posledné pohorie v Yunnane, ktoré nezdolal žiadny horolezec. Pokusy o pokorenie tejto veľhory začali pred viac ako sto rokmi, v roku 1902 britskou expedíciou. Skúšali to aj Američania, Číňania a Japonci. Nik neuspel. Posledný pokus o jeho zdolanie bol extrémne tragický. V roku 1991 tu totiž zahynula celá horolezecká výprava, sedemnásť horolezcov. Pohorie Meili si tak získalo zlú povesť dejiska jednej z najhorších horolezeckých tragédii ľudstva.
Miestni veria, že ich smrť privolali tibetskí mnísi, ktorí sa modlili za neúspech tejto výpravy. Vrchol Kawagarbo je totiž pre Tibeťanov posvätný. Je to najvyšší posvätný vrchol v tibetskom budhizme a jeho dôležitosť sa takmer rovná dôležitosti pohoria Kailas, najpovestnejšej hory Tibeťanov. Púť za tibetským vodopádom bola jednou z najkrajších ciest, aké som v Číne absolvoval. Spolu s pútnikmi sme ju zakončili v dedinskej reštaurácii. A cez les som sa vypravil domov.
